Kultúra
| Ďalšie príťažlivé predstavenie malackého divadla |
 |
 |
| Streda, 30 Január 2008 09:19 |
 KRVAVÁ SVADBA NA HAMBÁLKU V šiestej sezóne účinkovania nesporne úspešného amatérskeho divadelného kolektívu Na hambálku sa v nových priestoroch „Kultúrneho domčeku“, teda v malackom kine, uskutoční premiéra v poradí už siedmeho predstavenia súboru, ktorá nesie názov Krvavá svadba. Jej výber bol určitým špecifikom pre zakladateľa a režiséra divadla Vlada Zeteka, absolventa DAMU Praha so špecializáciou bábkoherec. Prvá premiéra už klope na dvere (8. februára), druhá je šestnásteho, a tak sme sa oživovateľa malackého amatérskeho divadla spýtali na niekoľko zaujímavostí z kuchyne súboru, ktorý vystupuje nielen v Malackách, ale úspešne hosťuje aj vo viacerých mestečkách a dedinách Záhoria. Ste zakladateľom, umeleckým vedúcim i režisérom divadla Na hambálku. Čo vás viedlo k jeho založeniu a čo znamená byť v jeho následných funkciách? „Malacké ochotnícke divadlo malo v dávnejšej minulosti svoju úspešnú históriu, potom nebolo dlho nič, ale ja som koketoval s myšlienkou minulosť oživiť. Pomohla mi Zuzka Chrústová, ktorá oživenie naštartovala, koketovala v tomto s mojou manželkou Jankou, ktorá pracovala v mestskej kultúre a neskôr sa stala riaditeľkou Mestského centra kultúry. Teda súhrn náhod. Vyhlásil som konkurz, ktorý sa uskutočnil v Spoločenskom dome a bol som doslova ohúrený účasťou. Prišlo až 47 ochotníkov! Samozrejme, do kolektívu som zobral všetkých a v novembri 2002 sme mali premiéru hry Ženský zákon, preloženú bratmi Moravčíkovcami do záhoráčtiny.“ Ako pokračovali ďalšie divadelné roky? „Som divadelník telom aj dušou, preto ma vysoký záujem nesmierne potešil. V podstate s obmenami v kádri ten počet zostáva a mňa nesmierne teší, že do každého predstavenia ideme s nadšením a plným nasadením. Technické práce okolo javiska si robíme sami a s entuziazmom. Do každej novonaštudovanej hry sme sa snažili vložiť s maximálnym úsilím a vypredané hľadiská boli pre nás ďalšou veľmi príjemnou motiváciou.“ Tá motiácia bola v hľadisku taká silná, že zasiahla aj národnú umelkyňu Máriu Kráľovičovú, ktorá si s vami zahrala v Ženskom zákone v Malackách. Ako k tomu prišlo? „Pani Marienka sa prišla pozrieť ako Záhoráčka, ktorá v tomto predstavení účinkuje v Činohre SND, na naše predstavenie a tak sa jej zapáčilo, že ma oslovila, či by si nemohla s nami zahrať. Že tak to bolo aj kedysi v minulosti, keď si profesionáli zahrali s radosťou a chuťou s amatérmi. Pre náš celý kolektív to bola veľká pocta a každý z našich hercov sa snažil podať maximálny výkon, aby sa skvelej herečke aspoň troška priblížil. Ohlasy v hľadisku i v našom meste boli z tohto pohľadu dlhodobé a veľmi povzbudzujúce.“ Po veselohrách prichádza na scénu vášho divadla tragédia... „Áno, v novom prostredí chceme vyskúšať aj niečo nové. Bude to tragédia o láske, psychicky aj lyricky dojímavá, bude to pnutie medzi mužmi a ženami tak, ako to prináša neraz v dramatickej forme život. Dúfam, že nezostane ani jedno oko suché a tak, ako som čakal počas predchádzajúcich predstavení na prvý úsmev, teraz si budem želať, aby sa nikto počas predstavenia nezasmial... Sprievodnú hudbu – flamenco bude hrať gitarové duo na čele s majstrom Martinom Biesom, známym gitarovým hráčom v Európe, ktorý zložil k nášmu predstaveniu hudbu. Budeme účinkovať v dvoch alternáciách, šancu dostáva celý súbor. Myslím si, že diváci sa majú na čo tešiť.“ Ste režisérom, vedúcim divadla, navyše ako absolvent DAMU ste aktívny bábkoherec. Ako to zvládate? „Jednoducho, narodil som sa ako divadelník, je to moje povolanie a zároveň obrovský koníček. Samozrejme, bez veľkej podpory Mestského úradu na čele s primátorom Jozefom Ondrejkom, Mestského centra kultúry a nadšenia kolegov Na hambálku by som to ťažko zvládal. Pretože chodím hrávať sólovo, alebo v dvojici bábkoherecké predstavenia po celom Slovensku, ku ktorým si píšem scenáre, ale aj do divadiel či televízie. Okrem toho skladám pesničky pre deti. Som rád, že z nášho súboru amatérskych hercov sa dostal Miško Režný, ktorý Na hambálku funguje od jeho založenia, na VŠMU smer herectvo. Je to pre nás určitá pocta a motivácia pre ďalších mladých kolegov v súbore. Na záver ešte toľko, že mňa k herectvu a jeho obdivovaniu viedol môj otecko, žiaľ, už sa na nás pozerá z nebíčka. Ale pri každej premiére nášho divadla je jedna stolička voľná, na ktorej pomyselne sedí môj ocko...“ Jozef Klačka |
